Spoločenstvo slovenských gréckokatolíkov v Mníchove


Deň svätého Valentína

Najstaršia zmienka o sv. Valentínovi sa nachádza v oficiálnych dokumentoch Cirkvi z 5.-6. storočia, kde sa hovorí o dni jeho smrti. Z 8. storočia máme ďalší dokument, ktorý rozpráva o jeho umučení – o priebehu mučenia, o sťatí, o pochovaní, o ktoré sa zaslúžili jeho učeníci Prokulus, Efebus (Ephibius) a Apolónius, ktorých vzápätí tiež umučili.

Ďalšie pramene zo 6. storočia hovoria, že sv. Valentín bol biskupom v meste Terni od roku 197. Bol tretím biskupom v Terni, vysvätil ho biskup sv. Felicián z Foligna v roku 197. Jeho predchodcami boli sv. Pellegrinus a sv. Antimus, brat sv. Kozmu a Damiána. Stal sa známym vďaka svojmu svätému životu, láske a zhovievavosti, horlivému účinkovaniu a zázrakom, ktoré robil. Istý rímsky rečník menom Kratonus ho požiadal, aby mu uzdravil syna, ktorý bol viac rokov chorý. Valentín teda prišiel do Ríma, uzdravil ho. Chlapec s celou rodinou prijal krst a dal sa na štúdiá gréčtiny a latinčiny spolu s Prokulom, Efebom a Apolóniom.

Za čias cisára Aureliána ho uväznili a sťali. Stalo sa to 14. februára roku 273 v Ríme. Spomínaní traja učeníci – Prokulus, Efebus a Apolónius previezli jeho telo do Terni. Kvôli tomu zabili aj ich.

V roku 1605 na podnet pápeža Pavla V. nariadil biskup Giovanni Antonio Onorati exhumovať telo sv. Valentína. V tých časoch sa aj v Ríme robil podobný výskum kvôli overeniu autenticity a vôbec existencie svätých, aby sa mohli oficiálne uctievať v Cirkvi. Pozostatky sv. Valentína našli pomerne rýchlo v zapečatenej rakve z neopracovaného mramoru. Hlava bola oddelená od tela, čo potvrdzuje, že sv. Valentína sťali. Pozostatky preniesli do katedrály, no nikto z obyvateľov s tým nesúhlasil, chceli, aby telo zostalo na mieste svojho odpočinku. Rozhodli sa teda postaviť nad hrobom sv. Valentína baziliku. Prvé práce na nej sa začali v roku 1606. V roku 1609 prišli karmelitáni. Telo sv. Valentína do baziliky slávnostne preniesli v roku 1618. V roku 1625 navštívil baziliku arcivojvoda Leopold d’Austria, ktorý podaroval nový mramorový oltár. Dokončili ho v roku 1632. Za týmto hlavným oltárom sa nachádza ďalší oltár, postavený priamo nad hrobom sv. Valentína.

Podľa jednej z mnohých legiend sviatok sv. biskupa a mučeníka Valentína v istom zmysle nadväzuje na staré oslavy Grékov, Italov a Rimanov, ktorí 15. februára slávili sviatok pohanských bohov. Tento sviatok sa spájal s očistou po bojoch a obradným smilstvom. Časom to prerástlo do veľmi neviazaných a vášnivých orgií. Zakázal ich Augustus a aj pápež Gelázius v roku 494. Cirkev zmenila tento pohanský sviatok tak, že sv. Valentínovi, ktorý mal sviatok deň predtým, zverila do ochrany snúbencov a zaľúbených.

Iná legenda hovorí, že sviatok sv. Valentína ako sviatok zamilovaných sa začal sláviť v stredoveku v Anglicku a Francúzsku. Práve v polovici februára si vtáci začínajú hľadať svoj pár, preto sa 14. február začal sláviť ako sviatok zamilovaných. Mnoho literatúry z tých čias odkazuje práve na tento zvyk.

Zaujímavá je aj legenda, ktorá hovorí, že sv. Valentín mal rád ruže a iné voňavé kvety, ktorými obdarúval snúbencov a prial im šťastný život, a preto sa považuje za patróna snúbencov a mladomanželov. Iný výklad odkazu tohto sviatku zas hovorí o láske medzi Bohom a človekom, ktorý je stvorený na obraz Boha. V Láske prichádza pokoj a solidarita, jednota a čistota. Dnes je sviatok sv. Valentína populárny najmä ako sviatok zaľúbených.

Skutky, vďaka ktorým si naňho všetci zamilovaní na začiatku februára spomínajú, sa spájajú s vládou cisára Claudia II.

Claudius bol známy svojou záľubou vo vojnových výpravách a odporom k rodinným vzťahom svojich legionárov. Zastával názor, že ženatý vojak starostlivosťou o rodinu oslabuje svoju bojaschopnosť a obetavosť. Preto zakázal svojim vojakom uzatvárať manželstvá. Práve kňaz Valentín tento zákaz ignoroval a naďalej tajne sobášil zaľúbené páry. Tu možno hľadať pôvod sviatku zamilovaných, ktorý všetci zaľúbenci oslavujú na deň Valentínovej smrti - 14. februára.

Jeho konanie sa donieslo cisárovi, ktorý dal rebelujúceho kňaza uväzniť. Vo väzení liečil chorých kresťanov. 14. februára 269 kat mečom ukončil jeho život. Pred svojou popravou stihol prinavrátiť zrak a sluch postihnutej dcére svojho žalárnika, do ktorej sa, podľa legendy, dokonca zamiloval. Jej otca, Asteria, uzdravenie dcéry presvedčilo o moci Ježiša Krista a s celou svojou rodinou sa mu dal pokrstiť. V súvislosti so sudcovou dcérou sa traduje, že pred svojou smrťou poslal dievčaťu lístok s podpisom „Od Tvojho Valentína.“

14. februára ho väznitelia vyvliekli von a na Via Flaminio pri známom Mulvijskom moste ho sťali. Jeho traja učeníci Valentínovo telo previezli do svätcovho rodného mesta, kde ho aj pochovali a nad jeho hrobom postavili jemu zasvätenú baziliku (tu, avšak v chráme prestavanom v 17. storočí odpočívajú dodnes). Na podnet pápeža Pavla V. sa v roku 1605 uskutočnil archeologický prieskum, pri ktorom boli pozostatky svätého Valentína objavené. Lebka bola oddelená od trupu čo dosvedčovalo usmrtenie sťatím.

Sviatok svätého Valentína sa začal v katolíckej cirkvi oficiálne sláviť počas pontifikátu pápeža Gelasia I., 14. februára roku 496. Vo svojej podstate vlastne nahradil pohanské sviatky zv. luperkálie, ktoré sa od nepamäti v Ríme slávili 15. februára. Luperkáliami Rimania oslavovali známu rímsku vlčicu, ktorá odchovala legendárnych zakladateľov mesta Romula a Rema. V tom čase sa slávili po celej krajine aj dni bohyne plodnosti Juno, ktoré boli spájané s rituálnymi očistami od zla a s oslavou ženskej plodnosti pred začiatkom nového roka, ktorý sa v Starovekom Ríme začínal 1. marca. Ženy a dievčatá boli pri tejto príležitosti obdarovávané kvetmi. Tieto oslavy často prerastali do bujarých a neviazaných orgií a preto ich pápež Gelasius I. v roku 494 zakázal. Aby však cirkev obyvateľom „nahradila“ ich obľúbený sviatok, presunula ho o jeden deň skôr a zasvätila ho svätému Valentínovi, ktorému zverila do opatery snúbencov a zamilovaných.

(text prevzatý zo stránky životopisy svätých (http://www.zivotopisysvatych.sk/)

«Návrat do správ»



© Spoločenstvo slovenských gréckokatolíkov v Mníchove, 2018.

Coded by Ing. Marián Čonka